Priznávam, viac som bol zvedavý na špeciálneho hosťa, Nemcov Freedom Call, ktorí boli (pre mňa nepochopiteľne) uvedení len ako predkapela, spolu s talianskymi Secret Sphere. Miesto konania bol Odborový dom kultúry. Pravdupovediac, vzhľadom na rozmery tejto sály som mal nemalé obavy, kam sa všetko to metalové obyvateľstvo zmestí. Našťastie, boli neopodstatnené, kto sa nechcel tlačiť, nemusel, pódium bolo dostatočne vysoké na to, aby naň videli aj tí, ktorí stáli vzadu.
O siedmej zhasli svetlá, spustilo sa intro a Secret Sphere do ľudí začali sypať svoj symfonický power metal. Pre mňa dovtedy neznáma skupina bola prekvapením večera. Krásne čistý zvuk, skvele zohraná kapela a výborný spevák - na predkapelu skvelý výkon. Zaujímavosťou bolo, že bubeník hral s metronómom v ušiach, a to napriek tomu, že nehrali s podmazom. Okolo ôsmej dohrali svoju poslednú skladbu a pobrali sa preč, aby prenechali pódium druhej kapele - už spomenutým Freedom Call.
Ich nástupom sa začala ohromná show - mašinéria FC bola skrátka nezastaviteľná. Chris Bay a spol. zahrali množstvo slávnych vypaľovačiek, medzi ktorými nemohli chýbať Warriors, Metal Invasion, Land of Light či záverečná Freedom Call. Došlo aj na zopár skladieb z nového albumu. Som presvedčený, že majestátna Babylon sa stane neoddeliteľou súčasťou ich ďalších koncertov. Chrisov výkon bol na vysokej úrovni, aj keď falošným tónom sa občas nevyhol ani on, ale aj on je len človek. Po hodinovom sete, ktorý zbehol až neuveriteľne rýchlo, sa Freedom Call naposledy uklonili, poďakovali za vrelé prijatie a odišli z pódia. Jednoznačne vrchol večera.
Na Gamma Ray sa čakalo dosť dlho a veľa návštevníkov to dávalo hlasitým piskotom najavo. Konečne, po vyše polhodinovej prestávke konečne nabehli aj Kai, Hejno, Dirk a Dan. Hneď prvá pieseň bola odspievaná spolu s publikom - bodaj by nie, keď išlo o jeden z ich naznámejších hitov - Gardens of the Sinner. Avšak mne čosi chýbalo. Dlho som nevedel prísť na to, čo. Ale asi po štvrtej skladbe mi napadlo, že by sa to dalo zahrať aj s väčšou dravosťou a zapálením. Príjemným sperstrením koncertu bolo Danovo sólo na bicie, ktoré bolo okorenené aj upravenou verziou Mozartovho Tureckého pochodu. V druhej polovici koncertu sa, čuduj sa svete, kapela akoby prebrala k životu a dovtedy vlažný výkon vystriedalo zapálenie, energia a užívanie si koncertu aj zo strany kapely. Kai, Dirk a Hejno zrazu začali po javisku doslova lietať, čo bola rozhodne zmena po dovtedajšom ležérnom prechádzaní sa. Takisto ani Gamma Ray nezabudli na svoje najväčšie pecky z ich diskografie. A odrazu tu bol koniec. Po cca päťminútovej pauze sa ešte naposledy vrátili, potešili naše uši nesmrteľnou I Want Out a to už bolo naozaj všetko.
V ten večer predkapela prekonala headlinera. To sa občas stáva. Napriek tomu všetky tri zoskupenia podali obdivuhodný výkon a potvrdili, že melodická odnož metalovej hudby ešte zďaleka nepovedala svoje posledné slovo.